Štát tají, koľko nás stojí. Inak by sme služby možno nechceli

Publikované dňa 27.03.2018

Menej prerozdeľovania môže byť aj protikorupčným opatrením.

Tento rok by sa na Slovensku mohla prvýkrát v histórii dostať priemerná mesačná mzda zamestnancov na úroveň tisíc eur. V médiách sa v súvislosti s tým spomína aj slovné spojenie „magická hranica“. V skutočnosti však ide iba o umelé číslo skreslené podobou súčasného odvodového systému. Pretože, ak hovoríme o hrubej mzde, tá de facto sumu tisíc eur prekročila už dávnejšie. A ak hovoríme o čistom príjme, tak na tisícku sa ešte nejaký ten rok nedostaneme.

Hra na odvody zamestnávateľa
Skutočnú výšku hrubej mzdy totiž kamuflujú odvody zamestnávateľa. Iba vďaka nim nevidí zamestnanec vo svojej pracovnej zmluve (a ak sa pre to firma dobrovoľne nerozhodne, tak ani na výplatnej páske) reálnu cenu svojej práce. Keby sme ľuďom férovo priznali, koľko ich práca stojí a koľko si z nej „odhryzne štát“, bola by priemerná mzda zamestnanca v roku 2017 na úrovni 1 290 eur. Takto je to 954 eur. V čistom to stačí v prípade slobodného bezdetného človeka na 730-eurovú výplatu. Takže do tej „magickej tisícky“ máme z tohto pohľadu stále ďaleko.

A práve tých 560 eur, ktoré z priemernej mzdy každý mesiac zoberie štát, je dôvodom tejto hry. Pretože zamestnanec by sa asi začal oprávnene pýtať, čo sa s tými 43 percentami jeho príjmu deje. A možno by mu viac začalo prekážať zle fungujúce zdravotníctvo, zaostávajúce školstvo či deravá cestná sieť (tak jej rozsahom, ako aj kvalitou).

Vďaka odvodom zamestnávateľa je však cena štátu, ktorú platíme z každej výplaty, opticky oveľa menšia. Štát sa tak môže jednoduchšie hrať na chudobného, zdôvodňovať zlé služby nedostatkom financií a priebežne zavádzať nové dane.

Osud vo vlastných rukách
Týmto spôsobom sa umelo potláča diskusia o tom, koľko peňazí vlastne štát občanom berie a čo za ne ponúka. Pritom otázka nestojí len tak, že by sme si zaslúžili lepšie služby. Lebo jedným z riešení je aj to, že budeme štátu odvádzať menej. A z toho, čo nám zostane navyše, sa sami rozhodneme, čo a kde si zaplatíme.

Môžeme sa zamyslieť nad tým, či potrebujeme dotovanú dopravu a nákup výkonov vo verejnom záujme u štátnych či súkromných firiem. Či a ako potrebujeme dotovať školstvo aj tým, ktorí si môžu dovoliť platiť školné, a podobne. Miest, kde by sa dalo šetriť, je mnoho.

Menej korupcie
Zníženie miery prerozdeľovania prostredníctvom verejných rozpočtov by zároveň bolo aj výrazným protikorupčným opatrením. Celé lobistické skupiny, jednotlivci či firmy napojené na štátny rozpočet by prišli o príležitosť kúpiť si úspech v tendroch. Pretože tých by výrazne ubudlo a tie zostávajúce by sa dali lepšie kontrolovať.

Možno by sme zistili, že je dosť peňazí na diaľnice aj bez otvárania dlhovej brzdy, že netreba uvaliť novú daň na poistenie, že viac môžu zarábať aj vzdelaní ľudia a nemusia toľko utekať do zahraničia.

No namiesto toho sa radšej tvárime, že ten štát nás ako jednotlivcov až tak veľa nestojí. A čo platia firmy, to nás nebolí. Veď z cudzieho krv netečie. Že ide o našu výplatu, nám ani nenapadne.

 

Ondrej Matej
predseda správnej rady neštátneho Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo

 

Komentár publikovaný v Hospodárskych novinách 27.3.2018
https://komentare.hnonline.sk/komentare/1718018-stat-taji-kolko-nas-stoji-inak-by-sme-sluzby-mozno-nechceli

Odporúčané články

Štát ide súperiť s privátnymi vlakmi

Cieľom liberalizácie je priniesť lepšie služby a nižšie ceny. Tie sa majú týkať nielen ľudí – aj štátu majú pomôcť znížiť dotác...

IDH v médiach  •  02.09.2015

Novela zákona 725/2004 Z. z. triafa slepými

Novela zákona 725/2004 Z. z., ktorá sa zaoberá problematikou stáčania kilometrov, vstúpi do platnosti 1. marca 2016. Už dnes je jasné, že v t...

IDH v médiach  •  02.03.2016

Diaľničné nálepky končia

Novým systémom si pritom pomôže aj štát. Môžu sa tak odstrániť viaceré veci. Prvá: zabrániť falšovaniu nálepiek. Druhá: lepšia kontr...

IDH v médiach  •  28.11.2013