Nech každý robí to, čo má

Je bežné, keď človek počas svojho profesijného života zmení zamestnanie, prípadne profesiu  a robí niečo iné ako robil od skončenia vzdelávania. Nie je však normálne, keď politici, ktorí majú konkrétnu pozíciu s jasným vymedzením kompetencií vo vláde alebo v parlamente robia niečo iné a pokúšajú sa riadiť iný rezort ako majú zverený. Za uplynulé obdobie bolo takých príkladov viac ako dosť. Bolo komické sledovať, ako sa právnik a predseda parlamentu situuje do pozície dopravného inžiniera, generálneho riaditeľa Železničnej spoločnosti Slovensko a ministra dopravy v jednej osobe. Namiesto riadenia parlamentu sa venoval tlaku na štátnu železničnú spoločnosť a intenzívne presadzoval znovuobnovenie IC vlakov na železničnej trase Bratislava – Košice.

Čo robia ministri?
Bolo zaujímavé a tiež komické sledovať, s akým nasadením minister financií vstúpil do nezmyselného zápasu o pokračovanie výstavby nadradenej dopravnej infraštruktúry diaľnice D1 a rýchlostnej cesty medzinárodného významu spájajúcu Pobaltie s juhom Európy (tranzit sever – juh) R4 pri Prešove. Na chvíľu sa zahral ma ministra dopravy, až vyvolal (kompetenčný) spor medzi ministerstvami financií a dopravy. Vyvrcholilo to trojdňovou vojnou medzi rezortmi a zmierenie nastalo, až keď minister financií nakreslil primeranú trasu rýchlostnej cesty R4 okolo Prešova, ktorú je ochotný zaplatiť zo štátneho rozpočtu.

Tu sa hodí malé odporúčanie. Keby sa minister financií namiesto prekresľovaniu siete diaľnic a rýchlostných ciest dlhodobo venoval manažovaniu verejných financií podľa plánu znižovania deficitu, ktorý si sám zadefinoval v Programe stability pre roky 2013-2017, za tie roky by mal k dispozícii vo verejnom rozpočte približne 1,4 miliardy eur, teda dosť na výstavbu úseku R4 v plnom profile. Zvýšili by sa mu financie na znižovanie dlhu verejnej správy, ku ktorému ho zaväzuje dlhová brzda.

A minister dopravy namiesto toho, aby riadil obrovský a zložitý rezort, sa musí neustále venovať personálnym výmenám na ministerstve a v štátnych firmách, ako aj činnostiam, ktoré majú automaticky vykonávať štátne firmy v jeho rezorte ako Národná diaľničná spoločnosť, Slovenská správa ciest, Železničná spoločnosť Slovensko a iné. Potom sa nevenuje činnostiam, ktoré by vnášali do rezortu inovatívne impulzy.

Minister dopravy má prioritne okrem riadenia úradu zabezpečiť efektívne riadenie štátnych firiem v rezorte, aby ich manažmenty boli schopné profesionálnej činnosti. Zároveň má plánovať investície do rozvoja cestnej a železničnej infraštruktúry, aby výstavba bola efektívna, prebiehala v plánovaných termínoch a nepredražovala sa.

Strácame čas
Keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Obzvlášť to platí, keď politici neriešia svoju agendu, ale sa tlačia do agendy, ktorej nerozumejú. Konečne by sme si mali na Slovensku vážiť prácu tých dopravných inžinierov, ktorí na základe svojich odborných vedomostí  rozumejú problematike dopravy a napríklad s maximálnym odborným vybavením vytvorili mapu siete nadradenej dopravnej infraštruktúry.

Pretože neustálymi personálnymi výmenami, zmenami priorít a nekonečnými diskusiami sa marí systematické napredovanie vo výstavbe nadradenej dopravnej infraštruktúry medzi ktoré patria diaľnice a rýchlostné cesty.

Vzorovým príkladom neodborných zásahov je výstavba diaľničného úseku D1 Turany – Hubová. Naplánovaný tunelový variant pod tlakom kvázi odborníkov bol zmenený a došlo k presunu trasy na povrchový variant. Hlavný argument bol, že povrchový variant bude lacnejší a výstavba sa skráti o jeden rok. Dnes je tento úsek v stave opätovného prehodnocovania a ako jediné optimálne riešenie sa javí návrat k tunelovému variantu. Špekulovanie stálo peniaze, ale hlavne čas. Pri diaľničnom úseku D1 Turany – Hubová sme nenávratne stratili 10 rokov.

Ondrej Matej
predseda správnej rady neštátneho Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo

Komentár publikovaný v Hospodárskych novinách 23.3.2017
http://komentare.hnonline.sk/komentare/931827-nech-kazdy-robi-to-co-ma