Zabudnite na diaľnicu do Košíc, už ju netreba. Teraz budeme musieť zachraňovať Cargo.

Vláda musí riešiť najvážnejšiu ekonomickú dilemu posledných rokov: Ako si udržať odchádzajúce firmy a ako (ne)stimulovať tie, čo tu ostali.

Kabinet začiatkom októbra rozhodol o poskytnutí nových stimulov desiatim spoločnostiam, pričom všetky pôsobia na západnom a strednom Slovensku. K tomu pridajme správu o odchode US Steelu z Košíc.  A neposkytnutie stimulov Tatravagónke Poprad.

Smrtiaca kombinácia pre východné Slovensko.

Ak zohľadníme, že výstavba diaľnic by mala byť krytá ekonomickou produkciou regiónu, tak zistíme, že „magickú“, desaťročia diskutovanú diaľnicu do Košíc vlastne netreba a mala by skončiť v Ružomberku, Zvolene a Lučenci. A to hovorí človek, ktorý na východe žije.

Kombinácia týchto udalostí otvára vážnu tému: Ako, komu, prečo a začo poskytovať stimuly.

No vráťme sa k samotnému US Steelu. Pretože ak vypnete svetlo v US Steele, vypnete svetlo úplne alebo čiastočne na celom východnom Slovensku. Avizovaná zmena vlastníka totiž bude mať za následok niekoľko reakcií. Ak nový vlastník zhasne pece a výrobu ingotov (odliatkov) a nahradí  ich  dovozom do Košíc, o prácu príde viac ako polovica zamestnancov oceliarní.

Z oceliarní s dlhoročnou tradíciou sa tak vlastne stane valcovňa plechov. To vyvolá následnú reakciu v podobe stratených subkontraktov v desiatkach až stovkách dodávateľských firiem, od dodávateľov pracovných pomôcok, cez dodávky materiálov až po dodávky kancelárskeho papiera. Možno sa nám to (alebo vláde) nezdá, no reťazová reakcia bude obrovská.

Čo však bude najhoršie? Do oceliarní prestane prúdiť zhruba päť miliónov ton železnej rudy ročne a ďalších 5 miliónov ton uhlia. Namiesto toho by sa do železiarní prepravili len tri milióny odliatkov ročne.

Výsledok? Štátne železničné Cargo bude na kolenách, pretože príde o 30 percent ročného objemu svojej prepravy. V dnešnej situácii by takáto redukcia prepravy spoločnosti, ktorá za rok prepraví 32 miliónov ton tovarov, mala za následok jej krach.

A o ďalších dopadoch US-exitu na zníženie kúpyschopnosti obyvateľstva, čo by znamenalo aj znížené tržby v obchodoch a výpadok na DPH, už radšej ani nehovorím.

Dlhodobo zastávam názor, že poskytovanie stimulov tak, ako ho vidíme na Slovensku nie je správne. Stimul je ako doping. Ten, kto ho dostane je zvýhodnený a zákonite vyhrá, ten kto ho nedostane musí prehrať, či sa nám to páči alebo nie.

Najspravodlivejším stimulom by preto boli len stimuly štartovacie, to znamená úľavu na dani pri prvom začatí podnikania bez ohľadu na to, či to bude živnostník, malá eseročka alebo veľká akciovka. A či vlastníkom bude Slovák alebo niekto iný.

Ak sme sa ale už rozhodli ísť cestou dopingu tak musíme stanoviť jasné pravidlá aby sme trh nedeformovali. A aby malo zmysel dobudovať diaľnice a cesty až na východ.

Prvým krokom by malo byť rozhodnutie vlády, akou čiastkou ročne chce stimulovať hospodársky rast. V štátnom rozpočte by táto suma mala byť každý rok jasná, dlhodobo známa a krajina na to musí reálne mať. Stimuly totiž nie sú peniaze z fondov EÚ, sú to peniaze nás všetkých.

Druhým krokom musia byť stanovené kritéria poskytovania pomoci. Ja zastávam názor, že stimuly by mali byť poskytnuté predovšetkým investorom, ktorí dávajú prácu vo fabrikách s dlhodobou tradíciou na Slovensku (bez ohľadu na vlastníkov) a do oblastí, kde investíciu len tak neprenesiete do inej krajiny. To je napríklad oblasť využívania termálnych prameňov a investície do strategickej suroviny Slovenska, čiže vody. Plus ochrana vodných zdrojov a zelené projekty.

Pretože tradíciu, vodu a životné prostredie nikto po skončení stimulov zo Slovenska neodnesie.

Pritom všetkom treba zohľadňovať aj regionálny rozmer. Ak by sme sa ho držali v kombinácii s kritériom tradičnej výroby, nestalo by sa, že ďalších 121 miliónov eur na stimuloch skončí len v polovici Slovenska. Hoci všetci vieme, že východ je na svojich tradičných fabrikách ďaleko viac závislý, než ostatné regióny…